♥ Môj rok bez fast fashion

Drahí priatelia!

Dnešným dňom končí Fashion Revolution Week a s ním aj môj rok bez rýchlej módy – bez fast fashion. Bol to veľmi vzácny čas, vďaka ktorému som mohla pochopiť mnoho súvislostí. Podarilo sa mi však naozaj, ani raz nevstúpiť do fast fashion obchodu?

Nie, nepodarilo. Popálila som sa hneď na začiatku. Kúpila som si jeden kus spodného prádla v obchode, ktorý sa tváril ,,Made in Italy“. Doma som zistila, že je to čínsky výrobok a sklamaná som sa chytila za hlavu, ako som dokázala naletieť. Druhý krát som prekročila prah FF priestoru, keď si Peter potreboval nakúpiť oblečenie do novej práce. Vtedy som zistila, že na pánov sa v pomalej móde celkom zabúda a z občasných úlovkov zo sekáča si môj chlap dress code nevyskladá. Tretí krát som nevedela povedať nie kolegyni, ktorá mi chcela čosi ukázať v Zare. Pri pohľade na tú masu oblečenia mi nebolo najpríjemnejšie. Okrem toho mám pocit, že v tom obchode je vždy neskutočný bordel.

Myslím však, že aj napriek týmto chybám som svoju výzvu splnila. Jej súčasťou boli tri ,,možnosti“, ako sa k oblečeniu dostať. Prvú možnosť – nákup oblečenia v secondhandoch – som však využívala hlavne pre potreby blogu. Hľadala som v nich inšpiráciu na prešívanie a upcykláciu a doplnila som svoj šatník o potrebné kúsky. Za ten rok som si totižto dokázala vystavať svoj ,,kapsulový šatník“ a väčšinu svojich vecí som darovala, swapla alebo odovzdala do kontajnera na zber textilu. Vďaka tomu, že som absolútne prestala sledovať módne trendy a nové kolekcie v FF obchodoch, som našla svoj štýl. V poslednom čase sa mi stáva, že mi kamarátky a známi na moje outfity povedia: ,,To si taká ty, taká La Florita!“. Och, a o to ide! Móda by mala byť niečo, čím dokážeme vyjadriť, kto sme a kým sme. Mala by byť odrazom nášho vnútra, čo práve cítime, čo sa nám skutočne páči. Okrem toho, som sa zbavila aj množstva predsudkov. Dokážem oveľa lepšie kombinovať jednotlivé kúsky, pretože už sa neriadim tým, čo je ,,trendy“, ale tým, čo mi sedí a v čom sa cítim dobre. Na svojich veciach opravujem a zašívam všetky dierky a snažím sa ich nosiť ďalej bez pocitu, že potrebujem ničo nové. Dokonca už mi nevadí ani fliačik na blúzke, čo nejde vyprať. Kedysi by som ju hneď vyradila zo svojho šatníka. Veď rodičia do mňa vtĺkali, aby som nechodila špinavá. Ale ja ju mám rada aj s fliačikom a pravdepodobne o ňom aj tak viem len ja (a už aj vy). Od januára som sa však vyhýbala aj nákupom v obchodoch z druhej ruky, aby som si bola istá, že moja márnotratnosť a chorobná chuť nakupovať je navždy preč.

Druhou možnosťou bola podpora lokálnych dizajnérov. Dva krát mi môj rozpočet dovolil, aby som si mohla doplniť šatník kvalitnými kúskami zo slovenskej handmade tvorby. Sukňu od Rivice, ktorú si viem uviazať aj ako šaty a mikinu Fúria od Mary, ktorá bola mojím obrazom doslova a do písmena. Nebudem vyvracať fakt, že etická a lokálna móda nie je drahá. Ale stojí za to! A máme tu mnoho štýlových a poctivých značiek, vďaka ktorým sa dá naozaj vybrať. Navyše, nesmierne ma teší, že som za ten rok spoznala veľa slovenských dizajnérov aj osobne, čo mi pridáva na cti nosiť ich kúsok ešte viac.

A tretia možnosť, mne najviac srdcu blízka – prešívanie oblečenia. Nič viac ma nedokáže nadchnúť to, ako keď vdýchnem čomusi starému a nechcenému nový život. Pred nedávnom mi moja kamarátka Peťka povedala, že sa učila do školy definíciu pojmu ,,vášeň“. Vraj si hneď spomenula na mňa. A asi mala pravdu. Keď tvorím a šijem, cítim vášeň. Nevnímam čas, zabúdam jesť a piť a keď sa ma snaží niekto vyrušiť, nepočúvam ho. Rada tvorím v tichu, vo víre svojich myšlienok a často si až na konci celej práce spomeniem, že som si chcela pustiť svoju obľúbenú hudbu. Verím, že aj vy máte vo svojom živote niečo, čomu môžete povedať, je to moja vášeň. Ak nie, rýchlo ju hľadajte, ten pocit je na nezaplatenie! Za rok bez fast fashion som na blogu zupcyklovala 12 kúskov oblečenia (1 ešte čaká na zverejnenie), z ktorých každá jedna vec sa stala súčasťou môjho bežného šatníka. Chcela som takéto ,,Pred a po“ dávať na blog častejšie, ale potom by som nemala srdce vás klamať, aký je môj šatník ,,slow“, keď do neho pribúdajú stále nové a nové veci (aj keď upcyklované). Čo už so mnou, zostala som veľmi zásadová 🙂

Dať si teda rok pauzu od všetkých tých starostí, čo ,,IN“ je a čo nie, ma nesmierne oslobodilo. Lenže, čo teraz, keď výzva skončila? Stretneme sa opäť medzi štendrami v nákupných centrách? Vy tušíte, že asi nie 🙂 Aj tak vám však v budúcom článku opíšem svoj pohľad na aktuálny módny priemysel, ktorý tentokrát nebude až tak veľmi negatívny. A budeme aj šiť 😉

Na záver musím spomenúť dvoch šikovných ľudí, vďaka ktorým mám tieto krásne fotky. Prvou je Zuzka, ktorá tvorí pod značkou Yoora Studio. Šije udržateľné svadobné šaty z tých najjemnejších aj najetickejších materiálov, v krásnych a ženských strihoch. V jej šatách nebudete žiadna torta. Budete víla, ktorá si svoje šaty nebude chcieť nikdy vyzliecť. Ja už teraz viem, aké budú moje ,,svatební“.

Takže už mám šaty, stojím bosá v čerešňovom sade a usmievam sa na prvé jarné púčiky. Za objektívom stojí Adam, môj kamarát. Dorozumievame sa posunkami a ja sa na chvíľu opäť vraciam späť do toho čarovného sveta Nepočujúcich. Jeho tvorba stojí za to! Získal niekoľko ocenení a jeho fotky vedia viac ako len vyraziť dych. Presvedčte sa samy tu – Adam Kováč. Adamko, ďakujem za fotky, ktorý úplne charakterizujú môj vzťah k prírode! ♥

Fotky pridávam do radu, ako zapadalo slniečko 🙂 A ako iste viete, sú to posledné zábery v mojich dlhých vlasoch na tomto blogu ♥.