♥ Nové kroky vpred

Drahí priatelia!

My sme sa tu strašne dlho nepočuli! Ja viem, je to moja chyba. Podmanili si ma sociálne siete, ich rýchlosť a aktuálnosť a toto jemné ťukanie do klávesnice si nechcelo na mňa nájsť čas. Teda, ja som si… nechcela? nevedela? Chápete. Pred pár týždňami ma to však chytilo, dívala som sa von oknom auta na ceste domov, krajina sa mi mihotala pred očami, dažďové kvapky sa rozlievali na skle. Ten pocit! Vylievať svoje myšlienky do klávesnice, byť sama so sebou, počúvať svoj vnútorný hlas, ukladať jedno slovo za druhým, uvedomovať si, že sedím totálne zhrbená a musím sa narovnať. Odvtedy som bažila po tom, nájsť si tých pár hodín čas na tento článok. Možno bude trošku dlhší, ešte neviem. Určite sa v ňom však niečo dozviete… ♥

O škôlke

Začalo to tým, že som sa rozhodla zmeniť prácu. Teda ešte predtým vám to takto poviem. Nerada si stanovujem životné míľniky, vysoké ciele, neplánujem si, v koľkých rokoch sa vydám, budem mať deti, čím sa budem živiť, kedy si postavíme dom a tak. Ja som taká, prijímam každý deň a najradšej si užívam TENTO moment. To, že teraz sedím v mojom ateliériku, na okná udierajú kvapky, kde tu zavanie čerstvý vzduch a ja si chrumkám vegánsky šalát (rozumej: čipsy). Užívam si ten pocit, že slová zo mňa vypadávajú úplne samé a ja zo seba nemusím potiť žiadne kyslé slohy. Je mi dobre, lebo viem, že o dve hodiny Peťko príde z práce, objíme ma ešte medzi dverami a na polceste k puse na čelo sa ma opýta, aký som mala deň. Sima to tak výstižne spieva: ,,Chcem úplne normálny život, normálne dni, chcem azda veľa?…“

A tak sa aj stalo, že som úplne vďačne prijímala každý nový deň a zabudla som sa zamyslieť – a čo ja? Byť učiteľom je sranda. Pracujem v materskej škole a svoje deti ľúbim najviac na svete. Je to taká čistá láska, ako rodičovská. Ešte sa mi nestalo, žeby som si nejaké dieťa neobľúbila. Majú čarovnú moc omotať si ma okolo prsta a ja sa rada poddám. Aj keď ma dokážu vyvrtnúť do vývrtky a ja sa mením na zúrivú učku, ktorej ide z nosa a uší dym, o pár chvíľ vždy príde rozkošný moment, ktorý mi nedovolí sa na nich hnevať. Prosím ale, ak máte predstavu, že učiteľka v škôlke sa celý deň s detičkami iba hrá, mazná a popritom pije kávu, okamžite ju pokrčte a zahoďte!!! Sú dni, kedy mi tečie po chrbte, vidím sa ako volám záchranku, prežívam celú škálu pocitov a emócii a na konci dňa si uvedomujem, že som nerobila nič iné, iba kričala. A áno, kričať viem. Takéto dni ma vždy mrzia a premýšľam, kde som zlyhala..

Každý deň v škôlke je nalinajkovaný na minútu: príchod do škôlky (rovná sa všetky deti v zbernej triede, čiže sa prejavuje mierne pískanie dvojčiarkového ,,c“ v ušiach), ranný kruh (kedy si povieme, teda… snažíme sa si povedať, ako sa máme a čo nás v ten deň čaká), vycikať, umyť ruky, spapať desiatu (ach… aj vy si pri spomienkach na škôlku často vybavujete jedáleň? Je to preto, lebo ste tam zrejme trávili obrovský kus času! Jeden chlebík žujeme aj 30 minút a do toho sa deje: do sekundy zašpinené tričká, padnuté chleby na zem, vyliate vody, mne sa chce kakať! prosím si dupľu! alebo on ma kope! Frekvencia povedania slova Papaj! a Jedz! je veľmi vysoká.)

Okej, hurá! Napapaní sme (konečne), takže opäť absolvujeme cikanie a umývanie a ideme do triedy. Máme 3 záchodíky a 17 detí, aj keď vždy nám ktosi chýba. Keď nás je napríklad len 10, čakacia doba na wc je unavujúca. Pre obe strany… Prichádza hlavná aktivita, ktorou sa deti majú niečo naučiť. Lenže ona len tak z neba nespadne. Treba si ju pripraviť, napísať do plánov, nachystať a vyrobiť si všetky pomôcky, premyslieť ako sa to deti najjednoduchšie naučia, aby mali pocit, že sa hrajú. Týchto cca 40 – 60 minút ujde ako voda, popričom ich pozornosť klesá každou sekundou a stíhame riešiť skákanie do reči, prekrikovanie, pády zo stoličiek, chodenie na wc, či usmiate fotky do rodičovskej FB skupiny. Po spásonosnej vete: Ideme von! prichádza na chodbe apokalypsa. Je pravda, že teraz v lete deťom stačí prezuť iba prezuvky, ale akonáhle je zima, netušíte koho čiapka, či topánka leží na zemi. Nieto ešte rukavica. Päťprstová!!! Aj napriek tomu, že obliekaniu venujeme aj celú pol hodinu, nájde sa niekto, kto vyjde von v papučiach 😀 A hovorila som vám, že aj predtým ešte chodíme cikať, lebo inak nič iné nerobím, iba pendlujem medzi dvorčekom a škôlkou na záchod?…

Ha! Sme vonku! Deti majú tento čas radi. Po niekoľkých hodinách neustáleho robenia toho, čo chce učiteľka, si konečne môžu robiť to, čo chcú oni. Veď deti majú na robote iba byť deťmi! A aj my si túto chvíľku užívame, i keď do pár minút sa objaví nejaké rozbité koleno, či žiadosť na wc. Pohľad na posedávajúce pani učiteľky na lavičke vás možno trošku rozruší. Že zase nič nerobia, pche, taká robota! Verte mi… v tomto čase regenerujú a predýchavajú prežitý deň, utužujú svoje vzťahy navzájom, lebo často nemajú kedy a vlastne si spomenú, že kávu, ktorú si ráno zaliali, nestihli ani vypiť. A zaliali si ju vôbec?

Deti! Upraceme hračky a nastúpime sa! Presúvame sa dnu, snažíme sa prezliecť, opäť cikáme a sadáme na náš huňatý koberec. Deti na mňa pleštia oči, či sa môžu ešte hrať. Do obeda nám zostáva 10 minút a na poličkách čakajú rozostavané legové domčeky. Veď jasné, že áno! Na obede sa odohráva tá istá pieseň, čo na desiatu, ale dva krát dlhšia. Ale, viete čo… musím povedať, že teraz mám dobrých papkáčov. Zabudla som vám napísať, že my sme vlastne EKO TRIEDA! Minulý rok som zahájila experiment, že vychovám generáciu uvedomelých a ekologicky zmýšľajúcich ľudí. A podarilo sa mi to! Sú absolútne úžasní! Každú eko tému nasávali ako špongia, učili ju doma rodičov a súrodencov a naše eko pravidielka boli pre nás posvätné. Jedno z nich – Neplytváme jedlom – sa teda výborne osvedčilo aj v jedálni. Predstava, že ich nedopapaný obed skončí v koši, bola neúnosná a ako záchranári planéty sa vždy snažia všetko zjesť. Vystískala by som ich za to!

Á hádajte, čo prichádza – cikanie (to ste nečakali, čo!), niekedy aj kakanie, umývanie, prezlečenie do pyžamka a poskladanie si vecí. Rešpektujem, že každý má svoje tempo, ale keby ich nesúrim, ešte teraz sedia s teplákmi na pol žrde. Ležíme v postieľke, čítame rozprávku a zaspávame, keď v tom zrazu: ,,Mne sa chce cikať.“ V tejto chvíli sa mením sa aktívnu sopku a snažím sa nevybuchnúť. AAAAAAAAA! Dobre… Deti zaspinkajú, ja vychádzam z práce (lebo pracujem iba 5 hodín, takže smekám klobúk nad mojimi kolegynkami, ktoré ťahajú dlhšie), odpadá mi kameň zo srdca a pri bicykli si všimnem, že som sa zabudla prezuť. Už som úplne ako tie moje deti.

♥ Prosím vás, ak máte nejakú pani učiteľku vo svojom živote alebo skôr v živote vášho dieťaťa, hneď zajtra sa na ňu usmejte (je to vidieť aj spod rúška) a povedzte jej, že jej ďakujete! Netreba nosiť žiadne kvety, čokolády, či čo… Len jej proste poďakujte za to, že ľúbi vaše deti ako vlastné. Lebo ľúbi, inak by tam nebola. Potrebuje to počuť. Len vy ste jej plnohodnotná spätná väzba.♥

Čo ma čaká?

Tý brďo, ľudia! Takýto dlhý článok tu ešte nebol. Chcela som vám predsa písať o niečom inom. Nechám si však tieto škôlkové spomienky tu na pamiatku, aby som na to nezabudla. Bol to pekný čas, veľa ma naučil. Aj napriek veľkej láske k tým malým stvoreniam som sa rozhodla svoju dvojročnú učiteľskú kariéru ukončiť. Uvedomila som si, že ja som skôr taký pokojný človek, ktorý by radšej mal okolo seba ticho a tvoril. Priznávam, že som mala strach zo zmeny a z toho ,,čo bude?“! No čo asi! Svet sa kvôli mne točiť neprestane. Na to sa zjavil blesk z jasného neba a úplne nečakane mi prišla príležitosť pracovať pre jednu krásnu slovenskú módnu značku! Nebudem sa tváriť, že nie, veľmi sa na to teším! Byť súčasťou tvorivého procesu, zajímať sa o zloženie materiálov, pripravovať objednávky pre nedočkavé zákazníčky, podporovať slovenskú výrobu a nosiť ZIK šaty! No, to je asi to, čo práve potrebujem ♥.

Nuž a keď už zmena, tak poriadna. Jedna nevinná správa na messengeri nám trošku zamiešala karty v živote. Ideme sa aj sťahovať! Nasledujúce týždne môžete na Instagrame čakať stories o mojom vzdychaní, koľko veľa mám vecí, aj keď som sa považovala za minimalistu, o celom sťahovaní a prenášaní 70 kilového šijacieho stroja, ale aj veľa inšpirácie ako si svojpomocne vyrobiť bytové doplnky, ktorých mám už plný Pinterest! Totižto, rozhodli sme sa, že nič nové kupovať nebudeme. Využiť a ,,upcyklovať“ sa dajú aj veci  druhej ruky a ja sa konečne naučím dodávať život aj niečomu inému ako oblečeniu. Možno to síce bude trvať o pár mesiacov dlhšie, kým naše bývanie bude vyzerať podľa mojich (našich) predstáv, ale stojí mi to za to! Prísť a nakúpiť v Ikei vie každý. Moja parketa je skôr zachrániť veci staré a nechcené. Veď vy to dobre viete :).

RETIE

Rovnakú záľubu v zachraňovaní má inak aj Ema! Konkrétne v zachraňovaní pánskych kravát. Určite ste si už všimli tú mašľu, ktorú mám uviazanú pod golierom. Áno, to bola kedysi kravata, ktorá mi do týchto šiat sadla ako riťka na šerblík. Obdivujem tú Emu. Ako doktorandka študuje biotechnológiu a popritom má takúto tvorivú záľubu, s ktorou dokonca aj vyhrala ECOidea súťaž. Naše stretnutie bolo nesmierne milé a z jej pozitívnej energie som žila ešte celý pondelok (bol jeden z tých ťažších škôlkových pondelkov). Takýchto dobrých ľudí mám rada a o to viac ma teší, že dáva život novým veciam. Určite si ju pozrite, nájdete ju pod značkou Retie by Ema. Každý jej motýlik, gumička, či mašľa má svoju minulosť a skrýva príbehy a spomienky. Možno aj túto moju mašľu kedysi v podobe kratavy nosil nejaký biotechnológ!

Be Lenka – moja barefoot záchrana

No a musím vám povedať ešte o jednej značke. Ak ste ma toto leto sledovali na Instagrame, určite viete, že som nosila len jedny topánky. Niežeby som iné nemala. Ja som si iné obuť nechcela! Keď ma oslovil Jurko a Lenka z barefoot značky Be Lenka, bola som chvíľku váhavá. Barefoot totižto znamená, že sú to topánky, ktoré imitujú chodenie na boso a sú vyrobené tak, aby mali čo najbližšie k bosej chôdzi. Lenže ja a rovná podrážka? Milovníčka vysokých opätkov, ktorými si pridáva centimetre, aby nemala komplexy zo svojej výšky? Ojojoooj, to nejde dokopy! Medzi Jurkovou otázkou, či nechcem otestovať ich topánky a mojou odpoveďou na mail, som sa zadívala na svoje nohy. Už som raz počula, že barefootky dokážu pomôcť odstrániť haluxy. Na pravej nohe sa mi vytvoril pred 4 rokmi a často sa mi pripomínal ostrými bolesťami. Nedávno sa pridal aj ľavý. Neriešila som to, veď čože, to mám dedičné, po starkej, to neovplyvním. Keď som si však zrátala, v akom veku som a že celý život budem hádzať vinu na dedičnosť, nijako si nepomôžem. Začalo mi to vŕtať v hlave a začala som si v nej upratovať.

Celý život mi mamina vtĺkala do hlavy, aby som na očiach a nohách nikdy nešetrila. Už viem, že to nemyslela tak, že radšej si mám kúpiť drahé lodičky ako lacné. Ide o ich zdravie. Chcem, aby ma moje nohy niesli čo najdlhšie, aby som mohla behať a skákať a točiť sa v kruhových sukniach, ktoré nosím najradšej. Aby som ten Kriváň raz zdolala. A na bicykli mohla chodiť do práce. A raz, keď budem mať deti, nech za nimi stíham. Moja odpoveď bola kladná a o pár týždňov mi prišli moje prvé barefoot sandále. Sadli mi ako uliate, strihovo aj farebne (lebo ja a pudrová ružová sme proste naj kamky!). Keďže som kvôli korone bola doma, nosila som ich po byte. Na moje prekvapenie sa mi v nich chodilo výborne, nohy cítili úľavu a žiadna bolesť haluxov neprišla. Takže asi na tom niečo bude!

Po 4 mesiacoch nosenia IBA ,,bíleniek“ mi ľavý halux takmer zmizol a pravý je na dobrej ceste. Rozšírila sa mi klenba nohy, medzi prstami mám zrazu medzierky (už nie sú na seba natlačené ako sardinky) a zmizla mi aj zhrubnutá koža pod palcami. Okrem toho som na spanie nosila silikónové rozdeľovače palcov a vyhľadala som aj fyzioterapeutickú pomoc. Fyzioterapeut Marek zo Spine clinic ma za barebootky pochválil a ukázal mi cviky, ako dosiahnuť môj cieľ ešte efektívnejšie. Vďaka tomu setu (upratanie si v hlave, barefootky, rozdeľovače a fyzioterapia) sa vo svojich nohách cítim ako dlho nie!

A niežeby mi niekto zakázal nosiť iné topánky. Tie ružové sandálky mi úplne zapasovali do šatníka a tak sa mi v nich dobre chodilo, že som nemala dôvod obuť si niečo iné! Všetky letné botičky ešte stále čušia v botníku tak, ako som ich tam minulý rok upratala :). Nuž, ak máte podobný problém ako ja, nezatvárajte pre ním oči! Dá sa veľmi jednoducho riešiť a čím skôr ho podchytíte, tým ľahšie sa bude dať eliminovať.

Držím Vám palce!

Za krásne fotočky ďakujem Martinke, ktorá to so mnou zvládla, aj keď ju skoro zožrali komáre. Mňa nie, ja im proste nechutím.

S láskou

Katka

My slow outfit: 

♥ Šaty – ušité mojimi rukami ♥ Opasok – vyrobený mojimi rukami na kurze výroby opaskov u Peťky ♥ Ruksačik – Nika šije ♥ Mašľa – Retie by Ema ♥ Sandálky – Be Lenka

 

Pridaj komentár