♥ Týždeň 1

Ahojte všetci!
Aktuálne sa v Mníchove nachádzam už 36 hodín. Ďakujem všetkým, ktorí na mňa mysleli a priali mi veľa šťastia. Rozhodla som sa vám prinášať pravidelné blogy o tom, ako sa tu mám (ale zatiaľ len na FB, lebo moja dómena štrajkuje), pretože to môže pomôcť aj vám (ak ste v mojich rokoch a rozhodujete sa, či ísť alebo neísť na Erasmus) a aj mne. Budú to také moje myšlienkové pochody o tom, aký som prežila deň a či som niečo zaujímavé zažila. Nuž, tak začíname! 🙂

(Úvod a prvé dva dni som vám zverejnila na FB, ešte v sobotu 🙂 Tu je pokračovanie, až do 10. dňa môjho pobytu, teda do nedele. Pozor, je to denníček, ktorý píšem hlavne pre seba. A zatiaľ sa mi nič dychberúce nestalo, takže neočakávajte žiadnu pointu 🙂 )

Deň 1
Prichádzame do Mníchova ráno o 8:30. Cestovali sme celú noc a neskutočne pršalo. Teda bolo to skutočné, a to bol ten paradox, lebo som si to vôbec neuvedomovala. Neverila som, že po 8 mesiacoch plánovania sme na ceste. Auto sme doslova preplnili batožinou tak veľmi, že sme vzadu na seba s Baškou ani nevideli (veď keď sa balia dve ženy :D). Inak! Zoznámte sa –
Baška je moja spolubojovníčka. Keby niet jej, nikdy by som sa neodhodlala a som neskutočne vďačná za to, že je tu so mnou! Neviem si predstaviť ísť sama. Ale o tom neskôr.
Ubytovanie prebehlo v poriadku až na to, že pre kľúčik sme si mali prísť až o druhej poobede (fakt netušíme prečo). Vonku bolo 14 stupňov, 4 nevyspatí ľudia a v aute čoraz tesnejšie. Rozhodli sme sa za najefektívnejšie riešenie. My sme sa zložili v jednej z miestností internátu a chlapci ťahali domov. Ťažko mi bolo. Rozlúčila som sa s Peťkom.
Do našich izieb sme sa dostali až o 15:30. Sú veľmi pekné! (bodaj by neboli za takú nemeckú cenu!) Teda, ten kto býval na slávnych bratislavských internátoch – átriakoch, akákoľvek iná internátna izba je pre neho krásna (aj keď za tie 4 roky som si to tam zamilovala). Každopádne, krása bokom, znepokojoval nás štvorstranový návod v nemčine o tom, ako si zapojiť internet, ktorý sme dostali pri ubytovávaní. Takto. Nie som technický typ. Ale keď som zapojila toto! Zapojím všetko! Aj keď mi to bude trvať 2 hodiny, ako v tomto prípade 😉 A samozrejme, bola to tímová práca, Baši, ďakujem! ♥
Medzitým sme sa poprechádzali po okolí a veru, je to krásna štvrť! Nachádzame sa kúsok od starého mesta a všade navôkol sú také typické starodávne budovy s romantickými balkónikmi a bicyklami pri vchodoch (a niekedy aj stoličkami – fakt sme videli zamknutú stoličku o stojan na bicykle 😀 ).
Do postele sme padli dolu nosom. A tu začali moje myšlienkové pochody. Pochybovala som. Aj keď viem, že to bude úžasná skúsenosť! A veľmi veľa sa toho naučím! A spoznám kopec nových ľudí! A zdokonalím sa v jazykoch! Dostala som sa až sem (teda je to len prvý deň, ale verte mi, že s tou byrokraciou to nebolo ľahké) a ja som mala chuť zbaliť si veci a ísť domov, za maminou, za ocinom, za Ondrejkom a Peťkom, a dokonca sa mi cnelo aj po našom psovi. Možno to znie veľmi sentimentálne, ale uvedomila som, že od svojich 18-tich rokov, som pri sebe mala Peťka a vďaka nemu som nikdy nebola v cudzine sama. Vždy sme cestovali spolu, pomáhali si dorozumieť sa a všetko sme prežívala spoločne. S ním sa nebojím ísť ani na kraj sveta. Ale sama? Peter, takže môžeš za to ty, že som teraz taký ,,Hosenscheisser“ (posero) 😀 Je na čase sa prekonať 🙂
Inak, touto cestou pozdravujem Dianku do Fínska a snímam pred ňou všetky klobúky, že dokázala ísť sama! A ďakujem Baške, že … za všetko jej ďakujem!
Celý tento ľúbezný rozhovor so sebou som uzavrela myšlienkou: ,,Čo si si navarila, to si aj zješ!“ a zaspala som…

Približne o 6:00 ráno niekde za Salzburgom. Kruhové objazdy pod očami.

Sila momentu…

Ubytovávali sme sa a potichu dúfali, že budem v ňom bývať 🙂

Nebývame, ale aspoň mám na ten intrák výhľad 🙂

A toto je moja izbička ♥ Vyšima na stene ♥

Deň 2
Neznášam ten pocit po prebudení, keď 5 sekúnd netuším, kde som. Ešte aj matrac mám príšerne mäkký! Dobré ráno Katka, si v Mníchove, už ti to došlo? Došlo. A bolo mi fajn. Niekedy sa stačí z toho proste len vyspať.
V kuchyni som stretla Andreu – vedľabývajúcu z Maďarska a bolo nám celkom veselo. Veď komu by nebolo, naša kuchyňa vyzerá ako po atomovke. Alebo je Mylan (ďalší vedľabývajúci) biológ a snaží sa vypestovať čo najviac plesní na neumytom riade. Skoro celé doobedie som skypovala s Peťkom a zrazu mi to tu celé prišlo také super 🙂
Obodovala som rezeň s chlebom a jednou malou cherry paradajkou (dojedám zásoby) a spomenula som si na Robov vtip – Viete aký je cigánsky hamburger? Chleba, chleba a medzi to chleba :D. Takže som potichu ďakovala za ten rezeň a paradajku. Aj keď včera som raňajkovala bábovku, dnes som raňajkovala bábovku a hádajte, čo budem raňajkovať zajtra. Hmm, dala by som si takú bábovku! 🙂 Mamik neboj, je výborná!
Poobede sme sa s Baškou a Andrejkou vybrali na špacírku ku škole. A neuveríte! Moja škola je RUŽOVÁ! 😍To je ako sen! A zrazu mi všetko začína do seba zapadať.
Dokúpili sme zásoby, lebo zajtra – v nedeľu je tu všetko zavreté a odvtedy sedím vo svojej izbičke ako kvočka. Ale idem ešte pozrieť Bašku.

Takže majte krásny večer ak ste sa dostali až sem! 🙂

Moja škola 🙂

Deň 3

Začať ráno sa dá rôzne. Napríklad aj pozeraním do plafóna o 6:27. Nikdy som nevstala skôr ako budík! V rodine máme jeden úžasný gén, vďaka ktorému dokážeme zaspať do sekundy aj na želanie! Len dnes to akosi nefungovalo. A nefungovala som ani ja, keď som po zastavení vody v sprche zistila, že som si nevzala uterák.

Dnešok nebol ničím výnimočný. Celý deň ma sprevádzal strach zo zajtrajška, čaká ma prvý deň na jazykovom kurze. O 10:00 sme s Baškou išli na svätú omšu, z ktorej sme boli trošku demotivované, lebo sme nič nerozumeli. Alebo teda aspoň každé piate slovo, bratia a sestry, či amen. Poobede sme zistili, že hlavné námestie máme peši iba 25 minút, odkiaľ sme sa prešli ku rieke Isar, kde sa práve konal Isarinselfest, o ktorom sa Baška dozvedela z mníchovského rádia Charivari (čítaj šarivari) :). Neochutnali sme nič, brali sme iba to, čo bolo zadarmo – teda héliové balóniky a v Baškinom mobile nájdete ,,A ja taká dzivočka“ v mojom piskľavom podaní :). Nehnevajte sa, že dnes len takto krátko, ale nakoniec sme prešli 11 kilometrov peši a ja sa už teším do postele. Tak dobrú noc!

Deň 4

Prvý deň je všade ťažký. Neviete, čo máte čakať, ako to bude prebiehať, čo od vás budú chcieť, čo si máte obliecť (nakoniec som mala ružový kabátik). Nie som ,,stresmenka“, ale dnes som bola. Z toho stresu si už ani nepamätám, čo som vlastne ráno robila, keď som nestíhala, ale niekde medzi utekaním na toaletu (veď to poznáte, keď ste v strese) a hľadaním toho správneho papiera na registráciu, som si zabudla mobil. A môj deň začal.

Vlastne som ten mobil ani nepotrebovala. Len mi je ľúto, že som si neodfotila rad študentov, v ktorom som stála pri registrácii. Bol to pekný pohľad. Neviem, či aj vy, ale veľmi rada pozorujem ľudí. Každý sme boli iný. A keď som si predstavila, že v jednej miestnosti je viac ako 200 ľudí skoro inej národnosti a každý rozmýšľa iným jazykom (!), bola som fascinovaná. Tiež som si povedala, že snáď nie som zo všetkých najsprostejšia (pardon za výraz, ale musela som nejako podporiť svoje zostresované ego) a ten Erasmus nejako zvládnem. A odrazu, dievča predo mnou, ktorá mala fakt pekné prúžkované nohavice, mi povedala ,,Hi!“. Emily z Anglicka (ktorá sa mi veľmi, ale veľmi podobala na kamarátku Moniku!) na mňa vysypala plynule hovoriacu angličtinu s britským prízvukom a ja som potichu ďakovala všetkým youtuberkám z Británie. Emily bola úžasná a dobrovoľne sa cez prestávku so mnou vrátila pre mobil.

Aby ste boli v obraze – celý september budem chodiť na kurz nemčiny. Ešte pred odchodom sme museli vypracovať test, na akej jazykovej úrovni sme, aby nás mohli zaradiť do skupín. Z papiera na mňa pokukovala úroveň B1. Spoko (Dadine slovo označujúce spokojnosť). Našla som svoju skupinku a spoločne (všetkých 200 študentov) sme sa doslova ,,namadžgali“ na schodište v hlavnej budove školy, aby nás mohli odfotiť (ak tú fotku nájdem, určite vám ju ukážem!). Moja učiteľka sa volá Lissy a je študentka matematiky. Cestou do triedy (ktorá bola v úplne inej budove) nám poradila, kde je dobré pivo, či pizza, kde si môžete kúpiť zmrzlinu rôznych príchutí (mäsovú, vínovú, pivovú) a ukázala nám ten najkrajší výhľad na Mníchov z Café im Vorhölzer Forum (kam určite pôjdem a ukážem vám ho!).

Vyučovanie sa začalo. 14 ľudí a každý z inej krajiny. Niečo neuveriteľné! Nezapamätala som si všetkých, ale sú to – 2x Dánka, Číňanka, Japonka, Talianka, Američanka, Francúz, Švajčiarka, Korejčanka, Kanaďan, Írka, Rumunka a Ukrajinka. Fí, trafila som všetkých! A samozrejme, Slovenka 🙂 Hrali sme hru, vďaka ktorej sme sa všetci navzájom spoznali a vtedy som sa opýtala samej seba, čoho som sa tak bála. Veď všetci sme rovnakí. Bez rozdielu. Každý z nás, bol nesmelý prihovoriť sa, keď nás Lissy vliekla mestom a teraz sme už všetci kamoši. Vracala som sa na izbu ako najšťastnejší človek na svete a bola som na seba hrdá, že som sa na toto celé dala.

Môj prvý obed a neboj mami, plný tanier si naložím každý deň. 🙂

Okolo týchto zverí budem chodiť celý september. Kurz sa vyučuje v paleontologickom múzeu 🙂

Ponožky z Lidla 🙂 Potrebovala som si niečo na seba kúpiť 😀

Deň 5

Tak ako som včera kráčala domov, som dnes kráčala na kurz. Hrdá Slovenka, čo žije v Mníchove a vykračuje si mestom, lebo býva v centre. Vzduch bol ešte studený, ale vedela som, že cez deň bude teplejšie. Mala som na sebe náušnice od Retro Bijou a cítila som sa, akoby som zjedla všetku krásu sveta 🙂 Vlasy za uchom, aby ich každý videl. Vyučovanie sa začalo.

Je mi strašne milé ako si škatuľkujem ľudí, keď ich ešte nepoznám. Dánka má takú istú fľašu ako ja, ale šušle a nič jej nerozumiem. Kanaďan je veľmi milý, ale trošku hanblivý chalan, jedno oko mu uteká do strany. Rumunka je síce guľka, ale pristane jej to a mám chuť ju objať vždy, keď sa zasmeje. Švajčiarka sa moc kamošiť nechce, ale mám také podozrenie, že veľmi nerozumie. A Ukrajinka? Hneď v prvý moment som vedela, že mi je srdcu blízka. Keď povedala, že je z Ukrajiny, obe sme sa rozžiarili ako vianočné stromčeky a naraz sme vyslovili vetu: ,,Veď my sme susedy!“. Neviem síce vysloviť jej meno, ale sme kamošky, čo dnes boli spolu na obed!

Cestou domov sa mi vyskytol jeden veľmi závažný problém. Bývanie v centre je fajn. Lenže to centrum je pomerne veľké a cez deň sa veľa nachodím. Veľmi, veľmi by som chcela ušetriť za metro (jedna jazda stojí 3€ a študentská kartička na semester 260€), aby som mala čo vo februári jesť. Lenže ma už otlačili všetky topánky. Aj tenisky. Zajtra pôjdem asi v papučiach, lebo ani teraz si tú ľavačku necítim. Alebo metrom načierno (ale chcem si obliecť biely kabátik, takže nabielo), sú to len dve zastávky. A hnevá ma aj to počasie. Predvčerom hlásili na víkend slnko, 30 stupňov a teraz pozerám, že má pršať a má byť zima. Nemohla som si vybrať Erasmus v Taliansku?

Posledné myšlienky – spala som od tretej do pol siedmej, takže aj keď je práve polnoc, som čulá ako veverka. A ešte, že Mylan konečne upratal kuchyňu a vedľa mňa býva Číňan. A už poznám aj piatu vedľabývajúcu – Nemku Aniku a šiesta – Španielka má prísť čoskoro. Vraj stále robieva párty a kvôli nej Mylan zaviedol pravidlo – maximálny počet ľudí, ktorý si môžeš doniesť do bytu je 10 ľudí. Neviem, či sa mám báť alebo mi začína pravý Erasmus život. 🙂

Ak by ste mi chceli napísať, tu je moja adresa! Schránku pozerám každý deň! 😀

Deň 6/7/8

Čakala som to. Píšem 3 dni dokopy a už sa ani nepamätám, čo sa poriadne stalo. Nedávam si záväzky ani predsavzatia, lebo takto to vždy dopadne. Ale čo už so mnou. Kde sme to skončili?

Aha streda. Doobeda na kurze ako vždy a poobede ma čakala City Tour po celom Mníchove. Ku kurzu sme si mohli v zľave doobjednať balíček piatich zájazdov a tento bol prvý z nich. Mníchov je naozaj krásny. Hovorí sa o ňom, že to je jedna veľká dedina. Ťukala som si na čelo, či to myslia vážne, tý brďo, veď to je metropola! Ale popravde. Okrem budovy BMW Weltu, Mníchovského vysielača v Olympia parku a ešte dvoch vysokých budov, tu nenájdete žiadny mrakodrap. Všade sú parky, námestia, typické bavorské budovy a v našej štvrti (v centre) si prechádzam cez cestu ako chcem. Viac ako na autá si musím dávať pozor na to, aby ma neprešiel bicykel, ktorých je tu asi viac ako ľudí. Ako som sa vracala z výletu domov, jeden blok od mojej ulice, bolo totálne ticho. Nikde žiadne auto. Prázdna ulica. Toto som v Bratislave nikdy nezažila! Ale nehovor hop, kým nepreskočíš, budúcu sobotu sa začína Oktoberfest! Vraj sa počas Oktoberfestu zvýši populácia v Mníchove z 1,5 milióna na 6 miliónov :). Som zvedavko :).

A City Tour? Dychberúca! Aj keď celý deň bolo veľmi premenlivé počasie, slnko zalialo mesto práve vtedy ako sme cezeň prechádzali my. Najviac sa mi páčila továreň na pivo v strede mesta! a krásny zámok Nymphenburg. Sedela som s Alex, dievčaťom z Floridy, s ktorou sme si celý čas mali čo povedať. Alex pestuje kaktusy, jej sestra je tiež blogerka (teda aj bloguje, inak je fotografka) a otec je lovec aligátorov. Ako z filmu 🙂 Na konci tohoto dňa som bola šťastná, prešťastná. Spokojná, že som tu.

A štvrtok na mňa prišla depka. Skrátim to. 4 hodiny (možno 5) som sa snažila kúpiť si topánky. Nepodarilo sa. Nemám viac, čo k tomu dodať. Možno len toľko, že nie som náročná! Len som mala problém nájsť obchod, kde nebude najlacnejší pár stáť 100€. Na kurze sme tiež boli všetci takí nijakí a od obeda som bola sama. Samota nie je veľmi moja kamoška, lebo som sama nikdy nebývala. Doma nás je vždy plný dom a na internáte v Bratislave sme bývali 3 baby spolu. Nuž, Katuš, zvykaj si. Nahnevaná na svet som si v posteli pozrela film a ako rebelka som zaspala až o jednej v noci.

Zronená 🙁

Je piatok. Dnes sme tu presne týždeň! Aj keď mám pocit, že som tu pol roka. Od rána som mala chuť niečo zažiť! Len kde a čo a s kým? Po kurze som si v parku na lavičke napísala polovicu domácich úloh (och! tak mám rada pravidelnosť a domáce úlohy!) a domov som išla tou najkrajšou uličkou v Mníchove. Ani neviem prečo sa mi tak páči. Je tam rušno, na každom rohu malá pekárnička a kaviareň, cestu lemujú veľké stromy a ľudia sa na seba usmievajú. Dokonca tam je aj obchod s látkami a šijacími strojmi! Vykračovala som si ako panička v ľúbeznom tričku od Tvoriť a ľúbiť, s metličkou a lopatkou v ruke z Dmky, aby som si konečne mohla aj pozametať. Niečo ma ešte vcuclo do Lidla. Veď nemám čo jesť zajtra na obed. Neviem ako vy, ale ja mám veľmi rada módu z Lidla a často krát tam kúpim veľmi praktické veci. Vo výpredajovom regály boli pohádzané zlacnené topánky a ako som sa tak medzi nimi hrabala, objavila som tie najškaredšie topánky na svete! Kto si len tieto môže kúpiť! Diskogule na nohách! Zrkadlovky! Ako z Marsu! Lenže to nemá hocikto. Skúsila som si ich a padli ako uliate. Kúpila som si ich.. :). Čo poviete?

S Baškou sme zhodnotili, že dnes asi žiadnu partiu na pivo nezoženieme, tak sme išli na omšu. Cestou nás obehovali siedmi pohľadní nemčúri a tiež mierili do kostola. Sadli sme si pred nich, veď nech vedia, že Slovensky majú pekné zadky. Možno pri znaku pokoja preskočia iskry (teda, z mojej strany bez šance) a budeme mať s niekým ísť na pivo! Lenže… boli to bohoslovci. Takže sme išli len na pivovú zmrku. Ktorá naozaj chutila ako pivo! Zo zmrzlín rôznych chutí ma najviac dostala rybacia. Ble. Kto chce skúsiť, šup do Der verrückte Eismacher im Wunderland! Chceli sme zažiť výhľad z budovy, ktorú som vám spomenula v pondelok, ale bolo zavreté. Tak sme sa len tak ponevierali mestom.. Večerným Mníchovom, v ktorom bolo na prekvapenie dnes večer celkom teplo. Prechádzali sme cez Königsplatz, kde stoja 3 veľké budovy pripomínajúce akropoly. Z jednej z nich sa ozývala hudba. Len tak pri vstupe bol hlúčik ľudí a veľmi ladne sa pohybovali. Tancovali tango! Bolo to dychberúce a keby viem aj viac ako základné kroky, už som medzi nimi. Večer sme uzavreli babským filmom, na ktorom sme sa dosť dobre nasmiali. Pozerali sme Freaky Friday a bola to riadna sranda 🙂

Deň 9/10

Víkend vypisujem len v bodoch, prepáčte mi. Sobotu ráno som si bola zabehať do Olympia parku. Krása, spomienky na Petra, boli sme tam spolu. Na obed špagety, mňamkomózne boli. Boli sme v meste a pršalo. Obehali sme obchody, kde sme nič nenašli (ale dobre, kúpila som si jesenné čižmičky). Večer film, ale nespomeniem si teraz na jeho názov ani keby čo bolo.

Lenivá nedeľa. Príprava nového článku mi zabrala tak pol dňa. Študentská omša, kde sme boli jediné študentky. Opäť špagety na obed. Úlohu som si dopísala večer o desiatej. V piatok som vám tuším písala nejaké kecy o pravidelnosti. Áno, chcela som sa celý víkend učiť.

♥ Vaša Katka ♥

Pridaj komentár