♥ Týždeň 2

Deň 13

Prečo tentokrát začíname až od dňa 13? Lebo zápisky z predchádzajúcich dní sú fuč. Proste nie sú. Ale včera ešte boli. Ako som ukladala dokument povyskakovali mi nejaké okienka, postláčala som čosi, veď okienka nie sú podstatné a hľa. Asi boli. Takže čo si pamätám z tých dvoch dní? Nič. Vy si pamätáte pondelkové ráno? Ja matne. Viem len to, že tie dva články boli dosť dobré. Rozpísala som sa vám, konečne som bola aj ,,hlboká“ a… Dobre, už to tak nemusím prežívať. A áno, skúšala som to aj obnoviť, len tie okienka…

Pamätám si, že v pondelok, som bola veľmi nadšená, všetko mi tak perfektne išlo, že supiš. V utorok? Nešťastná zo života, nič sa mi nedarilo, nahnevaná na celý svet. Dnes som neutrál. Ráno som síce zaspala, ale dobehla som do školy včas. Gramatika sa mi už začína poriadne miešať, takže som celé poobedie presedela za knihami. Je tu príšerné počasie. Sedím na izbe, učím sa, počúvam pesničky a mám pocit, že začínam guľatieť. Viac mám napíšem zajtra, dobrú. Ale aspoň nejaké momentky sem dám..

Výhľad a západ slnka z môjho okna 🙂

Naša rozmazaná Lissy a na tabuli nemecké jazykolamy 🙂

Trh na námestí v našej štvrti

Obedík zo študentskej jedálne

Deň 14

Neuveriteľný deň 14! Som tu už dva týždne, wau! Pred dvoma týždňami som o takomto čase ešte ockovi zašívala dvojo nohavíc a kufre som mala nachystané pri dverách. Ani neviem, ako je to možné, ale príde mi úplne prirodzené, že som tu. Rýchlo som si zvykla a môžem povedať, že mi je dobre. Ale iné som chcela. Spomenula som si, čo som vám to v pondelok písala.

Bola som skutočne nadšená, aké ohlasy zožali moje ,,šaty z obrusu“. Veľa z vás mi písalo, že tiež vám tá látka pripomína časy u babičiek a starých mám. Dokonca mi dnes starká celá nadšená telefonovala, že som o nej písala ,,na tom internete“. Musím vám spomenúť jednu správu, od Veroniky. Písala mi, či šijem aj na zákazku. Bohužiaľ, nešijem, som predsa v Mníchove. A aj keby som doma, viete, nie som vyučená krajčírka, som len samouk, čo sa naučil šiť z internetu! (S pomocou starkej a maminy, samozrejme.) Ale Veronika mi napísala jednu krásnu vetu: ,,…a budem veľmi rada, keď si raz budem môcť obliecť kúsok z Vašej dielne“. Padla som na zadok. Och, ako veľmi by som chcela takú dielňu! Hneď som si predstavovala seba ako začínajúcu Coco Chanel, s krajčírskym metrom okolo krku, v bodkovanej sukni a perlách na krku. Lenže.. načo som potom tu? Študujem úplne niečo iné a pred rokom som sa videla totálne niekde inde ako teraz (teraz sa radšej nevidím nikde, taká som zo seba zmätená). Áno, povedala som si, že Nemecko mi tu cestu ukáže, ale… počúvajte, čo sa mi dnes stalo!

Ráno idem do školy. Chodievam po takej krásnej uličke, ktorá je ráno príjemne rušná, ľudia otvárajú svoje originálne obchodíky, vyštafírované nemecké dôchodcovské páry sedia na kávičke, slnko (ak sa podarí) zalieva budovy a ja kráčam. Približne po 10-tich minútach chôdze sa vždy zastavím. Pri Stoff&co. Metrový textil s galantériou a malou dielňou. Nacapená vo výklade, aby som vždy poobdivovala všetky látky a zariadenie miestností, si po chvíli povzdychnem a pokračujem v ceste. Dnes som sa zastavila ešte na dlhšie a ako tak obzerám… Pri dverách visí papier, že hľadajú výpomoc. Viete si ma v tej chvíli predstaviť? Bola som v siedmom nebi.

Netuším, čo sme dnes na kurze brali, lebo som bola v oblakoch. Znova a znova som si prehrávala scenár toho, ako sa pôjdem opýtať, či je to miesto ešte voľné. Po škole som sa musela ísť na úrad zaregistrovať ohľadom prechodného pobytu. Čakala som 2 a pol hodiny na to, kým som prišla na rad. Viete si ma predstaviť? Nedokázala som obsedieť. Domov som doslova bežala, vyobliekala som sa (nech ladím s predajňou predsa! je tam veľa, veľa ružovej!), pripla vyšívanú brošňu na biely kožúšok, vlasy super, kabelka cez plece, ide sa.

Cestou sa samozrejme všetko zmenilo, lebo pršalo a fúkal vietor. Inak ráno bolo 14 stupňov, poobede len 8… Bez komentára. No a už som blížila, aj som už videla, že sa svieti a niekto je vo vnútri a ja som naozaj vošla! S dáždnikom som sa vpratala cez úzke dvere a zrazu dve ženy oproti mne. Ako sa nám stretli pohľady, obe sa veľmi usmievali, až im zuby bolo vidieť! V prvý moment som si myslela, že si v duchu hovoria ,,jé, to by mohla byť tá naša posila“, ale teraz mám pocit, že som bola trochu smiešna. No nič, po sekunde ticha sme si povedali ,,Hallo“ a s ,,natrénovanou“ nemčinou, som sa opýtala na miesto pomocníčky (vôbec som to nepovedala tak, ako som si to natrénovala). Ale bohužiaľ, to miesto voľné nie je. Ten papier tam majú proste stále, ale aktuálne nikoho nepotrebujú. Och, toľké sklamanie. Bola to tak krásna predstava! Že by asi radšej mala zostať predstavou..

Ale asi im ešte napíšem mail 😀 Lebo, hlavne, že mám plnú peňaženku vizitiek, všakže. Ale teraz si musím skutočne položiť otázku. Ako kto sa vidím, keď zavriem oči? A tú otázku pokladám aj vám. Vidíte ma skôr ako špeciálnu pedagogičku alebo … tvorilku na plný úväzok?

Fotka predajne zvnútra, ktorú majú na stránke 🙂

Deň 15

Je deň pred Októberfestom. V našej tichej štvrti sa nič zvláštne nedeje, len kde tu vidieť ženy v dirndloch a mužov v trachtoch (to sú tie kožené nohavice na traky). Na kurze nám Lissy pripravila celé vyučovanie o Októberfeste a poobede sme si s Baškou robili palacinky!

Dnes sme sa všetci z kurzu vybrali na pizzu a na pivko. Sranda bola! 7 žien a jeden chalan. Neviem čím to je, že my ženy sme také hanblivky, ale kým sme prebúrali bariéru ostychu, chvíľu nám to trvalo. Musela som to chvíľami vziať do vlastných rúk a režírovať to, lebo trápne ticho teda nemusím. Ale dali sme to! Nakoniec sme dostalo aj k tomu, že sme rozprávali jedna cez druhú. A že po jakom? Mala som pocit, že po všetkom. Dnes večer sa vo mne opäť rozhorela túžba naučiť sa poriadne aspoň jeden jazyk, ale neviem si vybrať medzi angličtinou a nemčinou, tak chcem vedieť oba. Je to tak úžasný pocit, keď sa dokážete porozprávať s hocikým na svete. Vždy som si myslela, že ja hlavu na jazyky nemám. Ale zistila som, že presvedčenie ,,mať, či nemať hlavu na jazyky“ nie je celkom v poriadku. Každý máme na to naučiť sa jazyk, je to pre nás prirodzené! Ako sme sa predsa naučili po slovensky? Každý človek má potrebu komunikovať a dorozumievať sa. Ide len o to, AKO sa ho budeme učiť. Niekomu vyhovuje sedieť v škole, niekomu ísť do zahraničia, niekomu stačí len pozerať filmy v inej reči. Mne, samozrejme, najviac vyhovuje to zahraničie, lebo kým som to neskúsila, netušila som, čo sa vo mne skrýva. Zistila som, že sa dokážem veľmi rýchlo učiť počúvaním a nové slová si zapamätám už na prvé počutie, lebo vždy ich mám spojené s nejakou situáciou. Napríklad, ešte minulý rok, keď som pracovala v hoteli, mi kolegyňa hovorí: ,,Vyber mi, prosím, kľúče z vrecka“, lebo mala plné ruky. Ale ja som dostala záchvat smiechu. Vrecko sa totižto povie po nemecky die Hosentasche. Hosen – nohavice, tasche – taška. Nohavicová taška! V tej chvíli mi to bolo strašne smiešne! A na toto slovo nezabudnem asi nikdy 🙂

Ale kde som vlastne skončila? Aha, sedíme v reštaurácii a tlačíme do seba pizzu. Po Pizze sme si ešte išli sadnúť na pivko (ktoré bolo naozaj veľmi dobré!) a klábosili ďalej. Bol to veľmi príjemný večer!

Selfie v metre 😉

Deň 16

Dnes sme mali naplánovaný výlet do Salzburgu. Vonku 10 stupňov a celý deň pršalo – super počko! V Salzburgu som už bola pred dvoma rokmi s Peťkom a zažili sme ho v plnej kráse počas troch teplých letných dní. Takže skôr som mala zážitok z toho, že som opäť videla miesta, kde sme boli spolu: Krásna a starodávna ulička s obchodíkmi a na konci kostolík. V nej Nordsee, v ktorom sme boli obaja po prvý krát a si ho obľúbili natoľko, že je to náš najobľúbenejší ,,fastfood“. Mozartov rodný dom – pri ktorom máte skvelý pocit s predstavou, že sa tam teda ten Mozart narodil, ale vo vnútri nič moc. Hlavné námestie, majestátny salzburský hrad s krásnym výhľadom na mesto a okolie (nenájdete tam ani jeden panelák!). Obchodík, kde som si kúpila šatku. Múzeum prírody (Haus of Natur), ktoré naozaj stojí za to (naj je akvárium, vesmír a ľudské telo a v druhej budove nájdete úžasnú interaktívnu miestnosť, kde si všetko môžete vyskúšať) a je za dobrú cenu (5,5€ na študenta). Most lásky s tisícmi zámkov a medzi nimi, niekde aj ten náš. A napokon, na druhej strane rieky Salzach farebné záhrady so zámkom a Univerzitou W.A.Mozarta.

Myslím. že aj napriek mokrým nohám (chodievali sme sa ohrievať do McDonaldu!) sme si to užili. A slniečko nakoniec aj tak vykuklo. Ale až na ceste domov 🙂

Módna vychytávka na koniec! Bodky a ružička ♥

Deň 17

Wiesn je tu! Myslím Októberfet, ktorý sa po bavorsky povie Wiesn 🙂 O 10:00 dopoludnia sa začal slávnostný sprievod cez celý Mníchov a ako vždy – pršalo (je tu naozaj príšerné počasie a mám taký pocit, že to sem napíše každý deň). ,,Die Parade“, aby som bola presná, bola dlhá 7 kilometrov a videli sme kvantum ľudí v dobovom oblečení, vozy s pivnými sudmi, či úlovky bavorských poľovníkov. Po hodine státia na špičkách (v mojom prípade) sme to vzdali a išli na omšu. Ale pripájam fotky, snáď na nich niečo uvidíte 🙂

Inak som mala lenivú nedeľu. Skypovala som s Monikou, s Peťkom a s našimi. Mali sme doma hody, takže bola u nás celá rodina a ja v notebooku na stole. Tak dobre nám bolo! Len škoda, že som nemohla ochutnať ten maminin kokosový koláč. Inak som sa celý podvečer a večer učila, lebo máme toho naozaj dosť…

A ďalší týždeň za mnou. Je mi tu naozaj dobre. Aj keď som ešte nič dychberúce nezažila (ako to býva v tých pravých historkách z Erasmu), páči sa mi tu a som vďačná, že stretávam iba samých dobrých ľudí ♥

A čo vy? Aký ste prežili druhý septembrový týždeň? 🙂

Pridaj komentár