♥ Týždeň 5 a 6

Deň 32-35 a deň 36

Som opäť tu, v Mníchove. Pár dní som bola doma a bolo mi veľmi dobre. Mojím cieľom bolo prehovoriť Peťka, aby ma zaviezol do Mníchova a bol tu chvíľu so mnou. Pravda, čo by z lásky muž neurobil! Okrem neho s nami išli aj naši skvelí priatelia Jurko a Lucka, takže o zábavu sme mali postarané 🙂

4 dni sme spolu spoznávali Mníchov a zažívali nezvyčajne krásne aj menej krásne situácie. Napríklad, sa nám podarilo uzamknúť na aute riadiacu páku. Nepýtajte sa ako, jednoducho sme ju uzamkli a kľúč od tohto mechanizmu visel doma na chodbe. Tento príbeh mal našťastie šťastný koniec, kľúčik sme dostali do Mníchova a všetci sa šťastne dostali na čas domov.

Ale viete prečo som musela byť v Mníchove presne vo štvrtok večer? Totižto, z balíčka výletov od univerzity mi zostal už iba jeden. Návšteva národného mníchovského divadla – mala som lístok na balet – La Bayedére. Priatelia moji, bol to ten najkrajší zážitok v mojom živote. Nič krajšie som doposiaľ ešte nevidela. Toľko nežnosti, ladnosti, hlbokých pocitov a krásnych kostýmov na jednom mieste – a všetko vyjadrené len tancom ♥.

Lenže keď Peťko, Jurk a Lucka odišli, opäť som zostala sama. Na jednej strane mám krásny bytík (aj krásne vysokú výšku nájomného, vďaka ktorej počítam každé euro), som paňou svojho času a nikomu sa neprispôsobujem. Ale musela som sa naučiť žiť sama so sebou. Prekvapivo, to prekvapilo aj mňa, že budem mať takýto problém. Mám svoje vrtochy, ktoré robím aj napriek tomu, že sa mi na sebe nepáčia. Ťažko sa to opisuje, ale považujem to za najťažší aspekt Erasmu. Zároveň však mám možnosť spoznať samú seba a asi to stojí za to.

Ráno som si vytvárala rozvrh a zistila som, že na predmet ,,Nemecký posunkový jazyk pre začiatočníkov“ sa mi nedá prihlásiť. Čo teraz. Vedela som, že sa vyučuje ten istý predmet aj pre pokročilých, takže som si ho pridala rozvrhu. Začínal o hodinu. Boli to pre mňa šoky, šokujúce, nakoľko som mala mať prvú hodinu až v stredu. Rýchla psychická príprava, obliekla som sa a utekala do školy.

Študujem pedagogiku sluchovo postihnutých a som taká blbá, že mi ani vo sne nenapadlo, že ma to môže vyučovať nepočujúci učiteľ. Šok opäť, ale našťastie bola v triede aj tlmočníčka, ktorej bolo dobre rozumieť a po pol hodinke sledovania nemeckých posunkov som chápala celkom všetkému. Bol to úžasná hodina. Zažila som vyučovanie tak, ako by malo na vysokej škole vyzerať. K tomu som v triede aj so svojou ,,Buddy“. Buddy je človek, ktorý sa o vás na Erasme stará, pomáha vám a radí vám, ak máte nejaký problém. Inken je skvelá holka a stihli sme spolu skočiť už aj na kávičku. Mala som z toho všetkého skvelý pocit.

Po hodine som si vykračovala do hlavnej budovy univerzity, kde prebiehal Welcome Day, čo zvyčajne znamená, že študenti dostanú niečo zadarmo 🙂 Aj tak bolo, odchádzali sme s plnou taškou kalendárov, termosiek, pier, sladkostí a letáčikov o akciách. Bol naozaj krásny deň, s Tereskou a Baškou sme sedeli na tráve pri fontáne a rozhodovali sa, čo ďalej. Nasledujúce hodiny sa diali veci neuveriteľné. Kráčali sme si po Mníchove, hľadajúc niečo pod zub a v priemere každých 20 minút sme niekoho stretli. Dostali som sa naozaj do vysokého levelu, keď si vykračujeme po 3. najväčšom meste v Nemecku a stretávame známych ľudí. Začínam sa tu cítiť ako doma. Večer sme ukončili vo fronte na pivo s Tomom, Xaverom a Marcelly a už keď sme boli na rade, pivo došlo. Škoda.

Deň 37

Včerajší predmet je rozdelený na dve časti – na teoretickú a praktickú časť. Takže dnes bola tá praktická. Vyučovanie prebiehalo v Centre nepočujúcich, kadiaľ som prechádzala s otvorenými ústami. Keby tak my také niečo máme. Hneď vedľa sa nachádzala škôlka pre deti s telesným postihnutím a kým som čakala na spolužiačky, neverila som vlastným očiam. Na veľkom dvore sa nachádzala vstavaná trampolína, kde pani učiteľka skákala s dieťaťom, pravdepodobne s detskou mozgovou obrnou. Pri trampolíne čakali aj ostatné deti – ktoré buď sedeli na detskom invalidnom vozíku, alebo mali malé barličky. Žasla som. Vo svojom vnútri ma zalievala túžba niečo takéto dosiahnuť aj u nás. A hodina nemeckých posunkov? Neskutočná! Na svoje zdesenie som zistila, že som tu vlastne budem učiť tri jazyky – anglicky, nemecky a nemecký posunkový jazyk 🙂 Ak to dám, budem macherka všetkých macheriek.

Dnes večer sme išli na pizzu zadara! Neviem, či poznáte, ale u nás v Bratislave funguje Upece – univerzitné pastoračné centrum. To isté je aj tu pod skratkou  KHG. V KHG bola dnes pizza zadarmo (lebo bol welcome day in KHG = niečo dostaneš zadarmo). Spoznali sme veľa nových ľudí a… !!! A prihlásila som sa do KHG tanečnej školy na salsu! Od radosti som mala problém zaspať 🙂

Deň 38

Prišla som na hodinu, ktorá nebola. Nikde nikoho, trieda prázdna, vyučujúcej nikde. Nakoniec som sa dozvedela, že celá naša katedra je na konferencii v Brne, takže mi odpadlo všetko do konca týždňa. Medzitým som stretla Terezku, s ktorou sme na slniečku pred Menzou (jedáleň) rozjímali o zmysle tohto pobytu. Chápete, jej univerzita v Prahe jej nechce uznať nemecké predmety a bude musieť opakovať ročník! Bola som pobúrená, pretože na mojej v katedre v Bratislave ma skutočne všetci vyučujúci vo vycestovaní do zahraničia podporili, ba dokonca aj tí, od ktorých som to vôbec nečakala. Teri, aspoň máš novú krosnu (dúfam, že som to napísala správne) a asi to tak musí byť ♥. Od školy sme prešli k účesom a svadbám a ukončili sme to nákupom lístkov na Fantóma opery! Rada do života: využívaj všetko, čo Erasmus ponúka 🙂

O štvrtej som mala predmet Základy hudby v pedagogike (tento neodpadol) a opäť som mala zážitok. Mladý šarmantný učiteľ si získal srdcia všetkých 35-tich dievčat, ktoré sme tam sedeli a ja som ani nedýchala. Nie preto, že bol šarmantný. Dobre, možno aj preto. Ale hlavne kvôli tomu, čo nám hneď na prvej hodine predviedol a čo všetko nás naučil. Je učiteľom hudobnej výchovy na základnej škole a jeho ,,finty“ ako na deti si zapamätám do konca života! Totižto, je to jedna z oblastí, ktorej by som sa možno rada v budúcnosti venovala.. hudba v špeciálnej pedagogike ♥.

Deň 39

Cez deň som bola lenivka a môj deň začal až o 17:00 – hádajte čím! No predsa kurzom salsy! Rozmýšľam, prečo som vlastne nezačala s tancom skôr. Celé moje detstvo aj tínedžerské časy boli plné klavíra a spevu. Keby môžem vrátiť čas, určite by som zaradila do svojho programu aj tanečnú. Tak ako je vo mne hudba, tak je vo mne tanec. Túto hodinu som si neskutočne užila, opäť som spoznala kopec nových ľudí a už sa teším sa budúci týždeň. Nikdy predsa nie je neskoro začať sa učiť niečo nové 🙂

Môj deň nekončí, ideme na Welcome Erasmus Party! Síce sme tu nič nedostali zadarmo, ale stála za to! Nezabudnuteľný večer plný smiechu, karaoke, dobrého piva, nových priateľstiev, salsy a dobrej hudby. Tancovali sme bez prestávky do piatej rána a z parketu sme odchádzali poslední!

Deň 40

Dospávací deň. Spomínací deň. Deň s najväčšími kruhovými objazdmi pod očami. Realita.

Deň 41

Doobedie som si síce predstavovala trochu inak, ale niektoré veci (či ľudí), človek nezmení. Tak som si varila. Aha, inak, mám nového spolubývajúceho – Marka z Talianska. Spoločenský to chlapec, prišiel si do kuchyne umyť jeden tanier a zostal tam so mnou vyše hodiny. Takže sme varili spolu (ale len moje jedlo). Ochutnávali sme ho spolu (toto bola naozaj zábavná časť) a dochucovali. Dumali sme spolu, čo tej hokaido polievke ešte chýba – nabrala som na lyžičku, ofúkala a on ochutnal. Takže som cudziemu chlapovi dobrovoľne vopchala do úst moju lyžičku. Som naozaj odvážna. Chutila mu, vypýtal si za tanier 🙂

Večer sme to stavili na babskú jazdu! 4 ženy spravili rozruch v slávnom mníchovskom Irish Pube na námestí! A inak, som kradoška. Pri vedľajšom stole sedelo asi 12 ľudí a keď odišli, nechali po sebe polovicu nedotknutej pizze. Bola som nahuckaná ja ukradnúť! Chlapec odvedľa sa ma ešte opýtal, či k tomu nechceme kečup 🙂 Ale chápete, aj tak by ju vyhodili.. dobre sme spravili a chutila nám!

Fakt sme si mysleli, že babskou jazdou dnešný večer končí. Lenže v mojej bytovke máme bar, ktorý otvoria pre domácich raz za dva týždne. Tak nás to tam nejako vcuclo. Baška lámala rekordy v kalčete, mňa skoro ukradli štyria Turkovia (srandujem, som živá a zdravá) a nakoniec sme si do tretej rána hovorili vtipy s dvoma naozaj vtipnými Nemcami 🙂

Deň 42

Nečakane – dospávacia nedeľa. Večer v KHG. Večer sme zakončili omšou a dobrým jedlom 🙂

Deň 43-44-45-46-47-48-49

Fakt. Za celý týždeň mi ani nenapadlo niečo napísať. Bol to rýchly týždeň plný školy a nemčiny.

V pondelok sme sa zadarmo najedli (áno, často chodíme na miesta, kde sa dá zadarmo najesť) na uvítacej bavorskej večeri v KHG, kde sme spoznali znova kopec nových ľudí. Napríklad aj Slovinku Tinu, ktorá zdieľala naše rozhorčenie v tom, ako si všetci mýlia Slovinsko a Slovensko! Bodaj vás, vy Nemci nevzdelaní, čo ani neviete, že Slovensko sa v Európe nachádza! Po večeri som sa zahrala na kaderníčku – Baška potrebovala ostrihať! Keďže pravidelne strihám seba a občasne maminu a ostatných členov rodiny, skrátiť Baškin účes bola pohoda jahoda! Až na tie ružové nožničky..

Utorok? Počkať, čo bolo utorok? Aha! Už viem! Išla som na karaoke. A už nikdy v živote nepôjdem. Bodka.

Streda. Bola srandovná. Mám predmet ,,Základy hudby vo vzdelávaní“. Učí nás perfektný učiteľ, ktorý nám opäť pripravil veľa aktivít. Jedna z nich bola rytmicky doprevádzať detskú tureckú pieseň o mŕtvom kohútovi. Nikdy som nepočula kikiríkať tureckého kohúta, ale podľa tejto skúsenosti ho pravdepodobne šľachtili dosť napití Slováci. Totižto v refréne piesne sa asi 6 krát opakuje takéto kikiríkanie: ,,co-cot, co-cot, co-cot…“. Plakali sme od smiechu tak veľmi až nám slzy tiekli po lícach 😀 Všetci sa na nás dosť nechápavo pozerali a Sebastianovi doplo, že to asi pre nás znamená čosi iné a len tak náhodou tipol správne! 😀 Nedokážem vám to opísať ako veľmi to bolo smiešne, ale jeho nasledujúca interpretácia: ,,takže my vlastne teraz po vašom spievame ,,pe-nis, pe-nis..?““ rozosmiala celú triedu natoľko, že sme sa šúľali všetci! To proste nevymyslíš 🙂

Aj som zabudla, že som v ten deň stratila kartičku do jedálne (ktorá sa nakoniec vďaka Bohu našla!) . Deň sme ukončovali stretnutím na katedre s našimi profesormi a ostatnými Erasmus študentmi. Okrem toho, že sme sa opäť zadarmo a dobre najedli sme spoznali jedno úžasné dievča! Luxenburčanku Jennifer, ktorej rodičia sú Slováci. Bolo úžasné stretnúť slovenskú dušu! Po tomto stretku nás jeden z koordinátorov pozval ,,na pivo“ do študentskej kaviarne. Chalanisko Nemec, ktorý strávil pár chvíľ na Slovensku, ma ohuroval jeho slovnou zásobou ako: ,,čúrať, do prdele, či kočka a fešák“. Aj ja som ohúrila. Došla reč na naše zvyky. Keď som sa im snažila vysvetliť, že na Veľkú noc môžu chlapci dievčatá dobrovoľne oblievať vodou a biť korbáčom zažili silný emočný šok. Teda nevedela som, ako sa povie korbáč, tak som použila spojenie ,,dlhé drevo“ a snažila som sa im to vygoogliť. Lenže ako prvý obrázok pri slove ,,šibačka“ sa mi zjavil švárny šuhaj s dvojmetrovým korbáčom a je že no, toto je ten korbáč!!!… Legenda hovorí, že tam sedia v šoku doteraz…

Štvrtok na mňa prišla mierna depka, pretože doteraz všetky predmety v škole boli v pohode. Ale tento jeden, to je masaker. Zažila som dvojhodinovú diskusiu o tom, aký je rozdiel medzi slovom a pojmom. Po nemecky. Takže toto bude najťažší oriešok. Aspoň mám latku, ktorú chcem dosiahnuť..

V piatok večer prišli do Mníchova Baškini rodičia a ja som sa s nimi cítila veľmi rodinne! Doniesli nám sem kúsok domova, veľa slovenského jedla a hlavne, kávu! Lebo tú moju obľúbenú som stihla všetku vypiť a kávičky z kaviarní mne proste nesedia (a navyše to išlo riadne do peňazí). Takže ďakujem za záchranu! V sobotu sme spolu stihli obehnúť všetky najkrajšie miesta v starom meste a večer si zahrať pár zábavných hier! 🙂 Lenže potom mňa vyplo. Ochorela som.

Nie veľmi rada používam tento výraz, lebo soplík a kašlík nie sú choroba. Ale necítila som sa najlepšie, takže som sa snažila dať do kopy. Navyše vonku bola veľká víchrica, takže som celú nedeľu  presedela na izbe. Neviem ako mám teraz napojiť vetu z víchrice na srdcoboľ, takže to poviem na rovinu. Cítim sa stratená. A sama. Mám krízu (aj keď lepšie povedané, tých kríz je viac). Jedna prišla práve teraz, kedy vlastne uvažujem, čo tu vlastne robím a čo tým chcem dosiahnuť. Paradoxom je, že som si to tu veľmi obľúbila a cítim sa tu ako doma. Nazvala som to ,,opúšťak“ a je v tom zahrnuté všetko – môj vzťah na diaľku, samota, strach z budúcnosti, strach, či to všetko vlastne zvládnem, či čo so mnou vlastne bude. Teraz keď to takto vidím napísané čierne na bielom, hovorím si, že by som sa mala nad to povzniesť a brať to s nadhľadom. Lenže niekedy to nejde. A potrebujem na to čas.

Na záver výhľad z môjho okna a kostolík na našom námestí.

♥ Katka ♥

Pridaj komentár