♥ Ako rýchlo starnú naše veci? & vlnená sukňa

Drahí priatelia!

Ako rýchlo sa naše nové veci stanu starými? Kolegyňa v práci sa vás opýta, či máte nový sveter a vy mávnete rukou, že veď ten už máte celú večnosť. V mysli však prepočítavate a zistíte, že ste si ho kupovali v minuloročnom výpredaji. Odvtedy ste sa v ňom videli v zrkadle prinajlepšom tak zo päť krát, cez leto ste ho prekladali z poličky na poličku a s príchodom zimy ste ho vytiahli ako svoj dávny zimný kúsok. Prečo zrazu dokáže naše oblečenie tak rýchlo zostarnúť?

Pamätám si ako mi mamina k štrnástym narodeninám kúpila (vtedy super moderný) predĺžený fialový rolák za 1200 korún. Tak veľmi sa mi páčil, že som ho chodila obzerať do predajne asi tak dva týždne a v hlave si už vymýšľala kombinácie, s čím všetkých ho zladím. Neuveríte, ale predstavovala som si, ako ma v ňom na zastávke uvidí Peťko a že možno mi dá v parku pri škole aj prvú pusu. Vysnívaný roláčik som nakoniec dostala a mám ho dodnes. Vždy keď si ho obliekam, necítim, že je 11 rokov starý. Práve naopak, ten pocit výnimočnosti v ňom zostal a ani jeden jediný krát mi nenapadlo ho zo svojho šatníku vyradiť. Bol to doslova vysnívaný kúsok dobrej kvality, ktorý pre mňa nikdy nezostarol. A inak, prvá pusa nakoniec prišla až o 5 rokov neskôr.

Je ťažké páčiť sa sama sebe v svetri, ktorý si obliekame už tak 30-ty krát. Všetci nás v ňom už videli, pripadáme si tak obyčajne, bežne, nemoderne. Občas to možno ešte zachráni nový šperk, ale aj tak ho po čase vytriedime na kôpku vecí, ktorých sa chceme zbaviť. K tomu nás lákajú predvianočné zľavy, čierne piatky, nové trendy, či magazíny, v ktorých sa píše, čo nám nesmie v šatníku túto sezónu chýbať. Nezrýchlila sa len móda, zrýchlili sme sa aj my, naše zmýšľanie o životnosti vecí a o hodnotení ich modernosti. Totižto, mnohokrát som sa tiež zamýšľala nad tým, ako veľmi sa dokážem cítiť sebavedome v oblečení, ktoré už nepovažujem za moderné. Ako veľmi sa dokážem páčiť sama sebe vo veciach, ktoré sa už opotrebovali, vyšli z módy a v ktorých sa koniec koncov necítim komfortne. Čo ak je to len hlúpy pocit. To, čo ja považujem za ,,vynosené“ neznamená, že to vynosené v skutočnosti je. Ak áno, nikdy by sa tak nestali trendami potrhané rifle, svetre s vyťahanými očkami, či ikea tašky ako kabelky, no nie? Čo ak ,,šaty robia človeka“ už neplatí. Nie je to človek, ktorý robí šaty výnimočnými?

Prečo to vlastne píšem. S príchodom zimy som vždy mala nutkanie si svoj šatník obnoviť. Veci z predchádzajúceho roka mi vždy prišli už obnosené, obkukané a chcelo to zmenu. Takmer zakaždým išlo o nové svetre, novú bundu, nový kabát a nové čižmy. Ale čo teraz, keď svoju výzvu nehodlám porušiť a aktuálne nemám 300€ na lokálny vlnený kabát, či čižmy, ktoré by spĺňali kritéria dokonalých, eticky a ručne ušitých topánok. A tak ma tu na fotkách vidíte v kabáte, ktorý nosím už tretiu zimu, je už 3 krát odžmolkovávaný a zašívaný a je ako magnet na moje vypadané vlasy. Rovnako aj čižmy so mnou chodia už štvrtý rok a aj keby som si vedela k tej sukni predstaviť krásne nové kozačky, znosím ich, lebo sú pohodlné a nepremokajú. Tiež sveter zo sekáča, s vyťahanými rukávmi, ktorý má na štítku už vyblednuté a nečitateľné písmenká. A sukňa? Absolútny vintage kúsok z vintage secondhandu, ktorá bola šitá ručne snáď tak pred 20-timi rokmi a ktorej som nedokázala odolať, lebo som jej túžila dať nový život.

Nie som oblečená podľa najnovšej módy. Nikdy ani nebudem. Nikdy ma na ulici nestretnete dokonalú od hlavy po päty ako iné fashion blogerky. Nikdy tu nebudem písať o najnovších trendoch na móle. Nikdy vám tu ani nebudem núkať zľavy na internetové obchody s pekne nafoteným ázijským tovarom. Niekedy tu nájdete odfotený aj 5 krát ten istý kúsok. Často vás budem nútiť prešívať, upcyklovať a dávať šancu novým veciam. Raz som si na instagrame od jednej z vás našla komentár: ,,Ty si jediná blogerka, ktorá ma nenúti nakupovať“. A tak to aj zostane.

Ale späť k sukni! Tak pred mesiacom sme s Maťkou skočili do spomínaného vintage Textilhouse-u. Vchádzala som tam so slovami – hľadám len poriadne čižmy a kabát, nič iné! No jasné. Túto károvanú krásku mi našla Maťka a v mojej mysli sa hneď zjavila fotka ,,po“. Ako som si ju skúšala, pýtam sa jej – naozaj ťa potrebujem? Dala som si podmienku – ak bude vlnená, ako bolo cítiť na dotyk, vezmem si ju. A je tu, vlnená zimná suknička a k nej rýchly návod ako si ju zúžiť.

Fotky postupu sú fotené Olympusom EPL-9 od fotolab.sk.

Aj keď s prímesou polyesteru, ale predsa je na 65% vlnená! K tomu sledujte tie detaily overlocku, vďaka ktorému dokážeme rozpoznať, že ide naozaj o starší kúsok.

Takto vyzerala spredu a zozadu. Pri zužovaní oblečenia v páse si treba detailne prezrieť každý šev. Vpredu je založená a mierne nariasená. Vzadu nie, preto som sa rozhodla uberať centimetre práve z tejto časti.

Najprv som si ju však skrátila. Dĺžku som si namerala podľa mojej obľúbenej letnej sukničky a strihala som presne 13 centimetrov.

Kraj sukne som najprv obšila cik-cakovým stehom a potom zahla.

So spodničkou som urobila to isté, ale strihala som ju 2 cm už od skrátenej dĺžky sukne.

A teraz zužujeme. Odpárala som si zadný pás. Inak viete, čo je to biele čudo? Volá sa to vlizelín, ktorý sa nažehľuje do pásov, aby boli pevné a pekne držali. Pás som prestrihla pri bočnom šve.

Jeden centimeter od kraja som si našila najširší rovný steh. Sťahovaním spodnej nite sa látka nariasi. Ale pozor! Steh sa nesmie zapošiť – takže necúvať!

Riasila som dovtedy, kým sukňa nesadla presne na môj pás. Najlepšie je to teda riasiť na postave. Bez poriadného našpedlnenia sa ale látka pekne neprišije.

Zostalo mi tak cca 5 cm navyše. Poskladaním látky som ju pripojila k prednému pásu.

A už len zašiť späť! Samozrejme, pekný gombík nesmie chýbať 🙂 Za tento ďakujem mojej kamarátke Lucinke, ktorá mi raz k narodeninám venovala celú sadu takýchto krásnych gombíkov! ♥