♥ Ako s nami rýchla móda vybabrala

Drahí priatelia!

Už je to trištvrte roka, čo som zanevrela na rýchlu módu a žijem si v akejsi svojej ,,slow fashion“ bublinke. Ignorujem nové trendy a výpredaje, do nákupných centier chodím zriedkavo a môj šatník sa scvrkol na 4 poličky a dva vešiaky. Mám pocit, že sa dostávam k absolútnej vyrovnanosti môjho JA s módou a cítim sa sebavedomo v čomkoľvek, čo mám na sebe. Túto nedeľu som ale po dlhšom čase išla na swap (výmena oblečenia) a bola som prekvapená zo samej seba. Pri pohľade na to množstvo vecí mi začalo byť akosi úzko. Bili sa vo mne pocity nechute a prehnanej túžby po novom oblečení. Nestačila som ani natiahnuť ruku a tá vec, ktorej som sa chcela dotknúť, už bola preč. Dievčatá dobrovoľníčky nestačili triediť, ľudia sa predierali pomedzi štendre a odnášali si plné ikea tašky. Priznávam, aj ja som si jednu tašku domov priniesla. Ale miesto toho, aby som sa tešila zo swapnutých vecí, som bola bez nálady. Bola som šťastnejšia, keď som tie veci nemala. V ten moment mi došlo, že celý módny priemysel s nami riadne vybabral…

Celý život mi ktosi diktoval, čo mám nosiť, čo je práve v kurze, v čom budem najviac in. Kto to vôbec je, že mi môže takto rozkazovať!? Všetci sme sa stali ovečkami, ktoré chodia v chlpatých šľapkách (pre mňa najbizarnejší trend tohto ľudstva) a potrhaných džínsoch. Najviac ma vie doraziť, keď vidím mladé baby oblečené ako cez kopirák. Vďaka enormnému množstvu ,,moderného“ tovaru ten ktosi absolútne zabíja náš štýl a kreativitu. Nedovoľme mu to!

Prinútil ma myslieť si, že to chcem a veľmi! Že to potrebujem! Že to musím mať v šatníku, lebo inak budem čosi menej. Prinútil ma teda aj myslieť si, že som niečo viac. V mojom pubertálnom období mi to ale veľmi nešlo. Kombinácia strojčeka na zuby a okuliarov na nose bola výrazná natoľko, že nikto si nevšímal, čo mám na sebe. Hovorila som si, že raz tým ľuďom, čo sa mi smiali, ukážem! Že budem niekto! V tom najkrajšom oblečení, zladená od hlavy po päty, bez strojčeka a okuliarov. Ešteže som dostala rozum a okuliare si nechala :). Neuveríte, ale práve vtedy, keď bola za mňa taká ,,kráska“, som padla do oka jednému chlapcovi, ktorému práve idem robiť večeru ♥.

Našťastie, nikdy som si nepotrpela na značky. Určite každý má vo svojom okolí človeka, ktorý bez koňa na polotričku, či bielo červenej vlajočky na ponožkách ani nevyjde z domu. Mne sa značkové veci nikdy nepáčili. Vyzerali rovnako a chcel ich mať každý. Ja som vždy chcela byť radšej odlišná a mať niečo jedinečné. Ten ktosi opäť len nadiktoval, že značka je zrkadlom luxusu. 

Čím viac som začala šiť, tým viac som si všímala kvalitu spracovania bežného oblečenia. Nezakončené lemy, krivé švy, zlé strihy a nekvalitné materiály. Sme ochotní zaplatiť veľké peniaze za nekvalitné oblečenie, ktoré nám často nesedí a necítime sa v ňom dobre. Nedokážeme si ani predstaviť ten kolobeh, ktorý je za každým jedným kusom oblečenia. Od utkania látky, cez ušitie až po zavesenie do predajne. Následne príde výpredaj a hodnota trička klesá aj o 50 percent.  V týchto momentoch som vždy mala pocit, že sa mi niekto vysmieva do ksichtu, keď som svoju novú vec uvidela o mesiac v zľave. V priebehu niekoľkých týždňov stráca oblečenie hodnotu len tým, že visí na vešiaku? Kde sme? Paradoxom je, že si myslíme, že toto oblečenie je ,,čisté“. Zvyčajne totižto vonia takým špecifickým puchom pre oblečenie z obchodných centier, až nám prináša pocit, že bolo ,,vyprané v Perwolle“. Myslím, že naše čuchové bunky tiež niekto riadne oklamal a okolo slova čistota tie handry ani nešli.

Z toho všetkého nám vyplýva transparentnosť. Mnohé značky nechcú prezradiť ako sa ich oblečenie vyrába a zatajujú celý proces výroby. Po založení hnutia Fashion Revolution sa nám otvorili oči a zrazu sme zistili, že za tým všetkým sú absolútne neetické podmienky, špina, chudoba a neľudské zaobchádzanie. Pre nás. A čo pre nich? Po prečítaní fotoreportáže z Bangladéšu v magazíne SLOU od Jarmily Štukovej som zostala zarazená ako kôl v plote. Práca v šijacej dielne je totižto pre nich výhrou a svoju prácu si vážia. Existujú totiž ešte horšie zamestnania – robotníci v dielňach na repasovanie lodí vplyvom obrovského hluku časom ohluchnú a triediči odpadu a plastu na skládkach umierajú do štyroch rokov. Akože…

A inak, ako si predstavujete takú bangladéšsku výrobu? Všade samé stroje, ktoré zošívajú jednotlivé diely? O-ou! Kdeže! Zatiaľ čo nadávame na industriálnu rýchlovýrobu, verte alebo nie, ono sa to naozaj vyrába ručne. Nekvalitné je to preto, lebo je to výsledok tlaku na výrobnú cenu. Nikto nedokáže poriadne a kvalitne ušiť tristo tričiek denne. Je to ručná práca, len v našich očiach veľmi tvrdá, nezaplatená, na hranici otroctva. Mali by sme o tom viac hovoriť!

Ďalším paradoxom bola pre mňa informácia o recyklačnom poplatku. Nevyznám sa v tom úplne dokonale, ale vraj žiadna značka na svete nemusí platiť recyklačný poplatok za oblečenie. Je to poplatok, ktorý býva bežne zahrnutý v cene akéhokoľvek iného tovaru, ktorý sa stane odpadom (plasty, papier, sklo, elektrospotrebiče). Zdroje uvádzajú, že módny priemysel je celosvetovo zodpovedný za 92 miliónov ton odpadu ročne a tri pätiny vyrobeného oblečenia skončia v spaľovni alebo na skládke ešte v ten istý rok ako sú vyrobené! (Zdroj: Iprum) . Opäť sa pozastavujem nad tým, kde sa stala chyba!?

Ach a najviac ma hnevá ako sa tvária, že zachraňujú svet. Tento trend sa volá greenwashing a jeho význam vystihuje príslovie ,,vodu káže, víno pije“. Podľa slovníka je to dezinformácia, ktorú o sebe šíri samotná organizácia alebo firma tak, aby vyzerala ekologicky. Klasickým príkladom je H&M alebo ZARA, ktoré vás nabádajú, aby ste priniesli tašku nenoseného oblečenia na recykláciu. Nikde však nepovedali AKO ich zrecyklujú, pretože skutočne zrecyklovať sa dá iba tak 1% oblečenia. Nikde nepovedali ani KDE sa oblečenie dostane a NAČO bude slúžiť. Ale hlavne, že dostaneš kupón na ďalší nákup, aby ťa prinútili prísť znova. Fasa!

Tak čo myslíte? Pekne nás majú zmanipulovaných, však? Možno sa v niektorých veciach mýlim, možno nie a možno máte na to všetko úplne iný názor. Budem rada ak sa s ním podelíte, aby som poznala aj iné pohľady na túto tému. Nechcem, aby ste si mysleli, že opovrhujem ľuďmi, ktorí fast fashion oblečenie stále nakupujú. Nie som cvok, ktorý stojí pred Háemkom, mračí sa a pľuje vám do tašky s nákupom. Nikomu svoje názory nevnucujem a rozprávam o tom len keď sa ma na to niekto opýta. Navyše, už dávno som si uvedomila, že našim cieľom nesmie byť len prestať nakupovať fast fashion oblečenie (to bolo len moje rozhodnutie), ale tento celosvetový problém aj vážne riešiť! A svojimi článkami sa ho riešiť snažím.

Ešteže máme na Slovensku takých úžasných a šikovných ľudí, vďaka ktorým ani žiadne fast fashion nepotrebujeme! Dnes na sebe nosím dve značky – Severanku a Crosstine jewelry. Obe žienky, ktoré stoja za svojimi značkami poznám osobne a je mi cťou nosiť ich krásne kúsky! Ikonická červená sukňa je z bambusu a preto je veľmi príjemná na nosenie. Spĺňa všetky funkcie dokonalej multifunkčnej sukne! Je zavinovacia, takže sedieť na páse bude ráno aj večer, aj o dva roky, aj po pôrode, aj s kilami navyše. Dá sa obliecť do divadla, do mesta aj na pláž. Do nej som zladila vyšívané náušničky, ktoré mi vzali dych! Kiku a jej prácu sledujem už niekoľko rokov a veľmi ma teší, že zmodernila práve moju obľúbenú krížikovú výšivku. Jeden pár jej pod rukami zaslúžene, krížik po krížiku, vzniká viac ako 4 hodiny a sú ľahké ako vánok. Navyše sú vďaka farbám skvelo kombinovateľné s červenou, bordovou aj ružovou, ktoré mne v šatníku dominujú. Ďakujem Vám dievčatá, že ste na trhu a vážite si svoju prácu!

Za fotky a veselý príbeh s pani tajomníčkou Mirbachovho palácu ďakujem Martinke Cimermanovej ♥

Majte krásny deň!

♥ Vaša Katka ♥