♥ Spomaľ a ži…

Drahí priatelia!

Rok 2018 bol pre mňa veľkou školou života. Zažívala som celú škálu nevšedných ľudských emócii a stála som pred niekoľkými životnými rozhodnutiami. Častokrát som robila to, čo som musela a nie to, čo som chcela. V mnohých prípadoch som konala tak, ako sa odo mňa očakávalo, nie tak, ako mi hovorilo moje srdce. Naučila som sa mnoho nových vecí, ale mám pocit, že nič som nerobila poriadne. Zanedbávala som vzťahy a tie podstatné veci mi unikali pomedzi prsty. A zrazu som prestala žiť a začala som len prežívať…

Ale pekne po poriadku. Minulý rok ma o takomto čase premkýnal strach. Bola som na Erasme v Mníchove a už to prestala byť sranda. Po sviatkoch som sa vrátila späť a čakali ma dva mesiace odovzdávania a prezentovania prác a robenia nemeckých skúšok. Doteraz netuším, ako som mohla spraviť ústnu skúšku z lingvistiky. Do toho ukončenie semestra na Slovensku, musela som externe ukončiť 12 predmetov. V marci som sa vrátila do Bratislavy, dokončila posledné skúšky a zostali mi 3 týždne na napísanie diplomovky. Chcela som to vzdať, neskutočne mi chýbalo šitie a tvorenie, či len tak mať háčik v ruke a háčkovať si. Vďaka môjmu Peťkovi som sa ale nakoniec zavrela do izby a vyšla po 20-tich dňoch so 120-stranovou diplomovkou s takmer nulovou zhodou a hodnotením na A. Vypľula som zo seba všetko, čo sa dalo. Doteraz nezabudnem na ten pocit, kedy som sa konečne normálne osprchovala, namaľovala a vyzliekla sa z tých jedných teplákov, ktoré som nosila celé dni. Nebol čas na prezliekanie, hrala som boj s časom :).

Dala som si pár dní pauzu a zrazu bol koniec apríla. Práve vtedy bol týždeň Fashion Revolution, kedy som sa rozhodla zaviazať sa k mojej výzve a začal môj rok bez rýchlej módy. Začali však aj dva mesiace učenia sa na štátnice. Prvé ma čakali koncom mája, druhé koncom júna. Ten, kto ukončoval školu vie, čo sú to za nervy a to ja vôbec nezvyknem stresovať! Do toho som začala občasne pracovať a z jedného dňa na druhý som sa presťahovala z internátu do bytu. Rozhodla som sa tak zostať v Bratislave, začať bývať s priateľom a starať sa o svoju domácnosť. Z týchto dvoch mesiacov si pamätám iba haldy papierov štátnicových otázok, film Star Wars o Hanovi Solovi, ktorý som celý preplakala a 4 dni v Tatrách, počas ktorých stále pršalo.

V júli som nastúpila do práce a začala som žiť bežný život smrteľníka. Taký, že 5 dní v týždni sa tešíš na víkend, ktorý vlastne ujde ako voda. Taký, že 5 dní v týždni chodíš domov večer unavený a zunuje sa ti aj umyť riad. Taký, že 5 dní si s tými istými ľuďmi, ale svojich najbližších vidíš len veľmi málo. Paradoxne, aj keď ma moja práca veľmi bavila a naučila som sa množstvo nových vecí, bola som nešťastná. Nestíhala som šiť, nestíhala som písať, nestíhala som nič, čo ma v mojom živote napĺňalo a robilo šťastnou. Priznám sa vám, že som bola zo seba sklamaná. Nedokázala som byť učiteľka srdcom i dušou a robiť si svoju prácu poriadne. Pritom som vždy ja bola tou poctivkou, ktorá sa vedela pre prácu zapáliť. Začala som len tak prežívať zo dňa na deň. Do roboty z roboty, rýchlo niečo navariť, rýchlo niečo ušiť, niečo napísať na blog, do toho zásah od Petra: ,,a kedy budeš mať aj na mňa čas?“. Prečo som na to, čo chcem v živote robiť, nebrala väčší ohľad? A prečo som vôbec dovolila, aby sa môj život takto zrýchlil?

V tú pravú chvíľu som si prečítala toto: ,,Ak existuje čo i len malá šanca, že ťa to urobí šťastným, choď za tým. Život je príliš krátky.“ A pred očami sa mi prehral celý môj rok 2018, kedy som robila len to, čo som musela a čo sa odo mňa očakávalo. Všetky moje ciele a plány išli jednoducho na druhú koľaj. Začala som žiť rýchly bratislavský život, ktorý mi ukradol všetku chuť užívať si prítomnosť, svoju rodinu, 3 ročné obdobia, úprimný smiech, či všetky tie fúzaté bozky, z ktorých som mávala motýle v žalúdku. Neprečítala som ani jednu knihu, neušila som ani jeden vankúš a nezasadila som ani jednu bylinku. Neplnila som svoje sľuby a prestala som byť v kontakte s ľuďmi, ktorých mám rada. Nezažila som to, čo som mala v pláne vo svojich 24 rokoch zažiť. Posledný rok som si pripadala ako rozpoltená osobnosť. Možno si hovoríte, že vy ste toho v živote vydržali a obetovali viac. Ale ja nechcem ,,držať“ a prizerať sa, ako mi odchádzajú príležitosti a výzvy. Ja si chcem na konci svojho života povedať, že stál za to a využila som všetko, čo sa dalo.

Vďaka Eliške som nabrala odvahu a rozhodla som sa požiadať o skrátený úväzok. Andrejka, touto cestou Ti nesmierne ďakujem, že si si ma vypočula a našla riešenie.

Už pár mesiacov vám tu píšem o udržateľnosti. O tom, ako treba spomaliť v móde, začať žiť udržateľnejšie, produkovať menej odpadu a spoznávať hranicu medzi tým, čo chcem a čo naozaj potrebujem. Teraz to idem naozaj žiť. Budem mať polovičný plat, z ktorého verím, že zaplatím všetky účty. Vzdávam sa (nad)štandardného životného štýlu a chcem začať žiť skromne a pomaly. Chcem žiť normálny a šťastný život, v ktorom budem robiť to, čo ma napĺňa. Chcem čo najviac šiť a tvoriť, hovoriť o dôležitých veciach a založiť si.. vlastnú značku? …Youtube kanál? ..kurzy upcyklácie?Ktovie, čo všetko sa mi z toho podarí :). Nesmiem však zabudnúť, že toto všetko by som nezistila, keby nemám podporu vo vás. Keby mi nevenujete svoj čas páčikmi, krásnymi komentármi, číslami sledovanosti a návštevnosti blogu, či správami, v ktorých mi prejavujete vašu podporu a dodávate mi neskutočné množstvo motivácie, nikdy by som neprišla na to, čo ma tak veľmi baví. Želám vám, aby ste v roku 2019 začali žiť pomalšie a splnili si svoje sny ♥. A ja vám sľubujem, že vám v tom pôjdem príkladom.

Za fotky, ktoré zobrazujú môj absolútny stav šťastia ďakujem Martinke Cimermanovej ♥

Ach a skoro by som bola zabudla! Môj pomalý outfit sa tentokrát skladá:

♥ Topánky, nohavice, sveter – secondhand ♥ Kabát – visí mi v skrini už 9 rokov ♥ Kabelka – uháčkovaná ♥ Šatka – darček od maminky ♥

Majte krásne novoročné dni!

♥ Vaša Katka ♥